Myšlienka výstavby sociálneho domu v Turzovke sa zrodila v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou, keď sa výrazne zhoršila sociálna situácia na Kysuciach. Iniciátormi stavby boli dvaja katolícki kňazi, čadčiansky farár a turzovský rodák Štefan Stolárik (1869 – 1940) a turzovský farár Karol Točík (1890 – 1960). V roku 1929 sa stretli na pútnickom mieste na Sv. Hostýne, kde po vzájomných rozhovoroch začali konkrétne napĺňať plány na výstavbu ústavu, ktorý by pomohol vylepšiť neľahkú situáciu kysuckého obyvateľstva. V priebehu februára nasledujúceho roka sa začali zbierať finančné prostriedky na samotnú stavbu. Výrazným spôsobom celému projektu napomohol práve Š. Stolárik, ktorý do budúceho ústavu investoval nielen svoje celoživotné úspory, ale aj dedičstvo po rodičoch. Jeho pričinením mohol byť zakúpený v roku 1930 pozemok (výkupná cena sa splácala v splátkach v rokoch 1930 – 1931). Spočiatku sa stavba nazývala Sociálny dom Stolárikov. Zaujímavosťou je, že budovu projektoval jeden z najagilnejších a najznámejších slovenských architektov tej doby Michal Milan Harminc (1869 – 1964). Práce boli zverené stavebnej firme Króner a Horák z Ružomberka, niektoré práce však firma robila prostredníctvom miestnych subdodávateľov. Napriek neustálym finančným problémom sa podarilo stavbu vybudovať tak, že na konci novembra 1932 bola skolaudovaná, avšak naďalej ostali viaceré pohľadávky, ktoré sa potom splácali dlhší čas a vyriešili sa až keď sociálny dom prevzala Kongregácia sestier sv. Cyrila a Metoda.
Treba pripomenúť, že sociálny dom bol projektovaný ako multifunkčný objekt, kde bola časť vyhradená pre sociálne účely, ďalej tu boli naprojektované kancelárie pre miestne spolky – Červený kríž, Charitu a Masarykovu ligu, veľká divadelná sála a kino, v suteréne boli zriadené sprchové kúpele a na prvom poschodí bola zriadená kaplnka, keďže iniciátori stavby od začiatku rátali s tým, že správu domu prevezme niektorá rehoľa. V kaplnke bol umiestnený oltár so sochou sv. Jozefa a tabernákulom.
Ešte pred kolaudáciou stavby začal turzovský farár viesť rokovania s viacerými rehoľami, ktoré by prevzali správu domu. Do finálnej fázy sa dostali rokovania s Česko-slovenskou provinciou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (vincentky), hoci ponuku dostala aj saleziánska rehoľa.
V sociálnom dome, ktorý od roku 1935 niesol názov Útulňa sv. Jozefa (Ústav dcér kresťanskej lásky) zatiaľ prebiehali stravovacie a zotavovacie akcie pre deti a bolo tam umiestnených aj niekoľko starších ľudí – žobrákov. Personál pozostával z dvoch rehoľných sestier, dvoch kandidátok, slúžky a domovníka. Zotavovacie akcie boli organizované na turnusy. Deťom bolo poskytnuté čisté bývanie, základná hygiena, lekárska prehliadka či potrebné ošetrenie, lekársky dozor a výživná strava. Zo správ vyplýva, že akcie sa neminuli účinkom, pretože deti sa zotavili fyzicky i duševne, ba niektorým sa nechcelo odísť ani domov.
V roku 1937 bola uzatvorená prenájomná zmluva so Zemským ústredím pečlivosti o mládež (ZÚPM), a ZÚPM vykonalo v dome aj určité opravy. Začiatkom augusta mali byť do ústavu umiestnené deti, pretože budova mala slúžiť ako detský domov. ZÚPM chcelo deťom prideliť civilné sociálne pracovníčky a rehoľné sestry by boli poslané na iné miesto. To ale odporovalo zámerom iniciátorov stavby, keď Š. Stolárik ešte pri prvom zamýšľanom prevode vlastníctva čadčianskemu okresu písomne vyhlásil: „jedine len to si prajem, aby katolícky ráz tej charitatívnej akcie, ktorá tam prevádzaná bude, navždy zadržaný bol, menovite, aby vedenie domu toho lebo rehoľníkom lebo rehoľníčkam bárs ktorého rádu navždy ponechané bolo.“ Zmluva zrejme aj z tohto dôvodu nebola podpísaná Biskupským úradom v Nitre. Napokon sa zamotaná záležitosť vyriešila až v polovici roka 1938, keď bola nehnuteľnosť darovacou zmluvou prevedená na Kongregáciu sestier sv. Cyrila a Metoda (Kongregace sester cyrillo-methodejských), ktorá ústav viedla až do násilného odsunu tunajších sestier v auguste 1950 v rámci protikatolíckej likvidácie ženských reholí známej ako akcia R.
V lete 1944 pri prechode frontu bolo jedno krídlo budovy zabrané na zriadenie vojenskej nemocnice. Keďže v dôsledku vojnových udalostí boli zničené komunikácie, priestory sa na zdravotnícke účely využívali aj po skončení vojny. Zriadilo sa tu oddelenie pre chorých na týfus. Rozhodnutím Povereníctva sociálnej starostlivosti sa štátny sirotinec od 1. apríla 1948 premenoval na Oblastný detský domov v Turzovke. Budovu v zimných mesiacoch využívali žiaci zo vzdialenejších osád. O všetkých sa staralo deväť rehoľných sestier. Po odchode sestričiek bol ústav zaradený do siete štátnych detských domovov. Hoci jeho kapacita vystačila maximálne na 45 chovancov, nezriedka ich tu bolo umiestnených 60 i viac. V roku 1955 tu bola zriadená osobitná škola pre mentálne postihnuté deti. Koncom 50. rokov sa Osobitný detský domov zmenil na okresný a tento stav trval do januára 1973, keď prešiel pod riadenie KNV, odbor školstva v Banskej Bystrici. V budove fungoval spolu s osobitnou školou. Od roku 1957 sa rekonštrukciou zadnej časti budovy zvýšila kapacita ústavu na 91 lôžok. V roku 1959 nastúpil do funkcie riaditeľa František Porubčan, ktorý ústav viedol až do roku 1989.
Po politických zmenách v novembri 1989 sa na prelome rokov podaril aj návrat komunity sestier CM do Turzovky. Na začiatku bola žiadosť štyroch sestier o zamestnanie v bývalej Štátnej internátnej škole. Prijali ich a tak sa sestry vrátili do Turzovky. Dňa 1. augusta 1991 rozhodnutím Ministerstva školstva SR sa uskutočnil prevod objektu budovy späť do vlastníctva Kongregácie sestier CM.
Karol Točík, turzovský farár Štefan Stolárik, čadčiansky farár
Fotografia budovy CDR, cca 1937